Zápisky z Pitti Uomo 105: Cesta, o ktorej budem rozprávať svojim vnúčatám
6.2. 2024, Petr Honc
Veľtrh Pitti Uomo je známy po celom svete pre svoju koncentráciu tých najlepších a najzaujímavejších značiek z oblasti pánskej módy. Veľa spoluprácí pre Gentleman Store začalo práve v pevnosti Fortezza da Basso, kde sa dvakrát do roka tento veľtrh koná. Účasť na Pitti berieme ako milú povinnosť a jazdíme naň vždy, aj keď to nie je práve nutné. Len tak nasať atmosféru a porozhliadnuť sa, či nenarazíme na nejakú novú zaujímavú značku, o ktorej možno zatiaľ nevieme. S rovnakou misiou sme na veľtrh vyrazili aj tentoraz.
Posledné roky jazdíme na florentský veľtrh autom. Vychádza to finančne prívetivo, nemusíme sa trápiť pravidlami na váhu a objem batožiny, a navyše je cesta vždy takým pekným teambuildingom. Tentoraz sme vyrazili v zostave Hanka a naši obchodníci: Roman, vedúci obchodného oddelenia; Jan, spolumajiteľ a finančný riaditeľ; a ja, Peter, prevádzkový a výrobný manažér.
Na tomto mieste je veľmi dôležité spomenúť Janov koníček, honbu za maximálnou efektivitou účasti na veľtrhu. Jan má na konte také kúsky, ako bola napríklad návšteva veľtrhu v Mníchove, ktorú z Prahy zvládne autom tam a späť za jediný deň, či veľtrh v Paríži letecky a tiež iba za jeden deň. Harmonogram našej cesty na Pitti Uomo bol teda nasledujúci: utorok bola cesta do Florencie, streda bola účasť na veľtrhu a vo štvrtok nás čakala cesta do Prahy. Podotýkam, že trasa Praha-Florencia trvá autom niečo cez 12 hodín.
UTOROK: Problémy v Lichtenštajnsku
V utorok sme sa pred siedmou hodinou ráno zišli v našich kanceláriách v Prahe a vyrazili sme. Cesta prebiehala štandardne, žiadne veľké vzrušenie, len pár prestávok na toaletu a občerstvenie. Prvé prekvapenie na seba ale nenechalo dlho čakať. Ocitli sme sa totiž na hraniciach s Lichtenštajnskom. Nebolo to v pláne a cez Lichtenštajnsko rozhodne najkratšia trasa z Prahy do Florencie nevedie. Dobrých 20 až 30 minút sme strávili nad tým, ako sa to mohlo stať. Nasledovala diskusia o najlepšom možnom riešení situácie a nakoniec sme došli k názoru, že do Lichtenštajnska nás zaviedla navigácia kvôli nehode a zápcham pri Mníchove, a že najlepšie bude skutočne pokračovať vo vytýčenej trase cez Lichtenštajnsko a Švajčiarsko. Trochu nepríjemná bola nutnosť kúpiť švajčiarsku diaľničnú známku na celý rok. Kratšia sa totiž nepredáva, kto by ju tak asi mohol potrebovať.
Ani nie 10 minút po vstupe do Lichtenštajnska sa za nami proaktívne rozblikalo policajné BMW. Zastavili nás. Kontrola. Malý problém nastal hneď pri prvej požiadavke, predloženie pasov. Nikto z nás neočakával, že počas tejto cesty opustíme EÚ, pas teda poctivo mala len Hanka. Roman mal dokonca občiansky preukaz v kufri, takže chcel automaticky vystúpiť, aby ho našiel a vyhovel policajnej požiadavke. To sa ale diaľničným policajtom príliš nepozdávalo a dali mu dôrazne najavo, aby zostal v aute. Suma sumárom: kontrola občianskych preukazov, prehliadka obsahu kufra, množstvo otázok ohľadom toho, prečo z Prahy do Florenice ideme cez Lichtenštajnsko a prečo sme sa preboha na pol hodiny zastavili pár metrov pred hranicami.
Popis našej situácie, obsah kufra a fakt, že nikto z nás nie je medzinárodne hľadaný zločinec, nakoniec polícii stačil a mohli sme pokračovať. Ďaleko sme sa ale nedostali: navigácia vypovedala službu, pretože mimo EÚ nemáme dátový tarif. A Lichtenštajnsko ani Švajčiarsko, ako je známe, v EÚ nie sú. Nasledovala teda ďalšia zastávka, tentoraz za účelom zohnania miestnej predplatenej SIM karty. Všetci sme dúfali, že nás už nevidia policajti a nenadobudnú ďalšie podozrenie. (Čo si to tí cudzinci dovoľujú, nakupovať v obchodoch?) Dodajme, že nakoniec všetko dobre dopadlo, užili sme si krásne neplánované výhľady na švajčiarsku krajinu a po viac ako 15 hodinách cesty sme dorazili do nášho prenajatého domu vzdialeného asi 45 minút od Florencia.
V dome bola neskutočná zima, to je spoločný menovateľ každej našej účasti na zimnom veľtrhu Pitti. Hostitelia podobných ubytovaní pravdepodobne v zime nemajú skoro žiadnych hostí, a tak izby nebývajú vykurované. Pozitívne bolo aspoň to, že sme mali každý svoju samostatnú posteľ a že bolo viac perín ako hostí. (Musím povedať, že pri minulých návštevách Florencie toto bohužiaľ zďaleka nebolo pravidlom. Či za to vtedy mohli pokusy o maximalizáciu teambuildingového faktora, Janova povestná finančná efektivita či obyčajná náhoda, som sa nikdy neodvážil zisťovať. Máme aspoň na čo spomínať.)
STREDA. Wim Hof, veľtrh a skvelá večera
Hoci sme spali vo svetroch a pod dekami, prebudili sme sa pomerne premrznutí. Osobne som sa najviac tešil na teplú sprchu. Nielen preto, že som ju minulý večer kvôli vyčerpaniu vynechal, hlavne som sa potreboval poriadne zahriať. Zistili sme ale, že netečie ani teplá voda. Morálka (a nielen tá) bola v tej chvíli už na bode mrazu. Šiel som teda objaviť krásy momentálne tak populárneho otužovania. Neúspešne.
Po ošetrení omrzlín a následných raňajkách sme vyrazili do Florencie. Cesta sa trochu pretiahla kvôli rannej špičke, ale nič vyložene zásadné. Len sa vo mne a Janovi zrodila silná túžba navštíviť toaletu, tak sme sa rozhodli vyriešiť tento problém rovno na parkovisku, lebo nás totiž čakala ešte cesta autobusom priamo na veľtrh. Ani tu sme sa však nezaobišli bez komplikácií. Cesta k toaletám bola značne komplikovaná a zahŕňala aj cesty výťahom. Z nejakého dôvodu sa však všade zo stien a stropov valilo nezanedbateľné množstvo vody. Bolo nemožné sa do výťahu dostať bez ľahšej sprchy. Blahorečili sme našim skvelým voskovaným bundám Barbour, ktoré túto výzvu bravúrne zvládli, lenže spoločne s nájdením toaliet sme našli aj zdroj vody, v ktorej sme sa pred pár minútami nechtiac osprchovali. Bola ním záchodová misa.
Po osviežení pravou Eau de Toilette sme sa nakoniec predsa len dostali na samotné miesto diania. Behom niekoľkých hodín na veľtrhu sme toho zvládli pomerne dosť. Dôležitý pre nás bol kontakt so značkou Jamieson's of Shetland, ktorej svetre sme predtým predávali, ale potom prišiel Brexit a ďalšia spolupráca už nebola možná. Snáď sa nám podarí práve túto značku opäť zaradiť do našej ponuky. Ďalej sme sa pozdravili s ľuďmi zo Secridu či Carl Friedrik. Okrem značiek, ktoré aktuálne predávame, sme narazili aj na niekoľko značiek úplne nových, ako napríklad Bluemint, Buttertea, Cloth and Cut, Sunspel a ďalšie. Na dlhšiu dobu sme sa zastavili aj pri značke Munro, ktorá robí krásnu módu na mieru od tričiek, cez svetre až po obleky. Možno to bude začiatok našej spolupráce, ale nepredbiehajme. Zaujali nás tiež dva trendy, oba v oblasti topánok. Sú nimi topánky s výrazným outdoor šnurovaním až do špičky a topánky bez šnúrok, s jazykom zaisteným gumou.
To najlepšie a najdôležitejšie sme si ale nechali na koniec. Značku Charles Tyrwhitt, ktorú budeme u nás v Gentleman Store onedlho uvádzať do predaja. Je to pre nás veľká česť. Charles Tyrwhitt je totiž vyhlásený a milovaný ľuďmi nielen v Británii, z ktorej pochádza. Dlho neumožňovala veľkoobchodnú distribúciu, to sa však nedávno zmenilo a my sme neváhali a tejto príležitosti sme sa chopili. Veľmi sa tešíme, keď vám predstavíme prvé kúsky z ich kolekcie.
Pri stánku Charles Tyrwhitt sme sa pozreli na novinky a tiež si do detailu prezreli ich existujúce kúsky aj so skvelým výkladom personálu. Následne sme sa dohodli na neformálnom stretnutí po veľtrhu nad dobrou pizzou a pohárom vína. To sa podarilo, zo všetkých sálala priateľská nálada a bolo cítiť, že svoju značku majú naozaj radi, chcú všetko robiť poctivo a na vzájomnú spoluprácu sa tešia rovnako ako my. Dozvedeli sme sa napríklad aj to, že majú niekoľko obchodov v Nigérii, čo bola pre nás pomerne veľká kuriozita. Možno tam časom budeme expandovať aj my.
Po večeri sme sa vrátili späť do nášho ubytovania a ja som si na tretí pokus dal konečne normálnu teplú sprchu. Dôležité sú tie malé víťazstvá, však. Aj izby sa nám už podarilo vykúriť. Bol to náročný, ale úspešný a produktívny deň, ktorý skončil lepšie, než sa začal.
ŠTVRTOK. Keď už, tak už
Spiatočná cesta (taktiež začínajúca už o 7 ráno) sa už zaobišla bez väčších strastí. Jediné zakopnutie nastalo na nemeckej čerpacej stanici, kde som si nevšimol, že pri dverách od toalety chýba kľučka. Podarilo sa mi vďaka tomu zabuchnúť sa vo vnútri. Nasledovala krátka vyslobodzovacia akcia za použitia mnohých druhov náradia, ktoré Roman vozí v aute. Nakoniec ma zachránil môj milovaný švajčiarsky nôž, ktorého otvárač na konzervy presne padol do dierky po kľučke a dvere sa podarilo otvoriť.
Zvyšok cesty už šiel hladko. V Prahe sme boli za rovných 12 hodín, čo je ideálny čas. S príchodom do Prahy však prišlo aj to najväčšie dobrodružstvo. Rozlúčili sme sa pri našich kanceláriách, odkiaľ už si každý išiel po svojom. Ja s Hankou sme sa dohodli, že budeme zdieľať ďalšiu cestu do našich bydlísk, pretože bývame blízko seba. Našiel som teda auto carsharing služby, ktoré bolo asi 300 metrov od nás a zarezervoval som ho. Obaja sme mali v každej ruke niekoľko tašiek alebo kufrov. Boli sme totiž obligátne nakupovať talianske syry, údeniny a vína. Preto nás pomerne zamrzelo, keď auto na označenom mieste nebolo. Aplikácia ho zobrazovala, ale nebolo nikde na dohľad. S ťažkými taškami sa nám už k ďalšiemu autu (ktoré navyše vôbec nebolo blízko) nechcelo, tak sme si objednali taxík.
Po pol hodine cesty som si pri vystupovaní pred domom uvedomil, že nemám notebook a ľadvinku s kľúčmi, všetko som totiž zabudol u Romana v aute. Rozlúčil som sa s Hankou a smutne stál (ovešaný ako vianočný stromček) v -3 stupňoch pred svojim domom. Roman mi po telefóne povedal, že mi kľúče môže dať buď za pol hodiny na dohodnutom mieste, alebo až v pondelok. Asi si viete predstaviť rýchlosť, s akou som bežal k najbližšiemu autu (opäť) od carsharingovej služby. Už som sa po celej dlhej ceste videl doma v posteli.
Toto auto už bolo na mieste. Naskladal som všetku batožinu do kufra, rýchlo auto skontroloval a chcel čo najrýchlejšie vyraziť, aby som stihol kľúče od Romana vyzdvihnúť. Auto neštartovalo, vybitá batéria.
Nepoznám skúsenosti milého čitateľa s carsharingovými službami, ale ja osobne som sa so žiadnym problémom nestretol... až dodnes. Nakoniec som teda všetky tašky a kufre preložil do ďalšieho taxíka, vyzdvihol kľúče a naspäť domov som už carsharing neriskoval a radšej si opäť zavolal taxík. Náročnejšiu cestu z kancelárie domov som nezažil.
Bolo to krásne a bolo toho dosť. Tak zasa o rok!
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petr Honc
Autor článku